Polynézske tance na luau – vysvetlené

Jedno slovo, mnoho ostrovov

Polynézia je subregión Oceánie pozostávajúci z viac ako 1 000 ostrovov roztrúsených po strednom a južnom Tichom oceáne. Jej obyvatelia zdieľajú jazykovú príbuznosť, kultúrne praktiky a tradičné presvedčenia, no nespája ich jeden tanec. Havaj, Tahiti, Tonga, Nový Zéland a Samoa – všetky ležia v tomto priestore. Každá z nich má svoje vlastné tance a show v Orlande uvádza všetkých päť, hoci ani jedna z nich nezastupuje celú Polynéziu. Tento sprievodca vysvetľuje každú tradíciu na jej vlastných základoch, aby ste ich dokázali rozlíšiť, keď na javisku nasledujú jedna za druhou. Tance na váš termín vyberá organizátor a žiadny sprievodca nemôže zaručiť konkrétne dielo.

Hula, z Havaja

Hula je havajská tanečná forma, ktorá vyjadruje pieseň alebo mele. Vyvinula sa na Havajských ostrovoch prostredníctvom pôvodných Havajčanov, ktorí sa tam usadili, a tanečník stvárňuje slová mele vo vizuálnej podobe. Dve hlavné kategórie sú hula kahiko, starodávny štýl tancovaný pred západnými kontaktmi a sprevádzaný spevom a tradičnými nástrojmi, a hula ʻauana, ktorá sa vyvinula pod západným vplyvom a je sprevádzaná piesňou a nástrojmi, ako sú gitara, ʻukulele a kontrabas. Pohyby rúk nesú príbeh: môžu zobrazovať strom kývajúci sa vo vánku alebo vlnu v oceáne. Hulu možno tancovať v sede, v štýle noho, alebo v stoji, v štýle luna, a niektoré tance využívajú oboje.

ʻōteʻa, z Tahiti

ʻŌteʻa je tradičný tanec z Tahiti, pri ktorom tanečníci stoja v niekoľkých radoch a predvádzajú figúry. Ľahko ho rozpoznáte podľa rýchleho krútenia bokmi a trávových sukní, a často si ho mýlia s hulou, ktorá je vo všeobecnosti pomalšia a uprednostňuje ruky a rozprávanie príbehu pred bokmi. ʻŌteʻa je jedným z mála tahitských mužských tancov, ktoré existovali ešte pred európskym kontaktom. Dnes ho môžu tancovať muži, ženy alebo obe skupiny spoločne a sprevádzajú ho nástroje, najmä bubny, bez spevu. Gestá stvárňujú každodenné činnosti: u mužov môžu témy zahŕňať boj alebo plavbu, zatiaľ čo u žien sú bližšie k domovu alebo prírode, ako napríklad česanie vlasov či let motýľa. Bubnom môže byť tōʻere, drevený kmeň s štrbinou, do ktorého sa udiera paličkami, alebo pahu, starý tahitský stojaci bubon.

Lakalaka z Tongy

Lakalaka je tonžský skupinový tanec, pri ktorom účinkujúci stoja prevažne nehybne a gestikulujú iba rukami. Považuje sa za národný tanec Tongy a je súčasťou nehmotného ľudského dedičstva. Je ideálnym tancom na slávnostné príležitosti, akými sú kráľove narodeniny alebo otvorenie kostola. Je to aj živý tanec: keď sa blíži oslava, básnik napíše texty priamo pre túto príležitosť, hudba sa pre jednotlivé strofy vyberá z ponuky typických melódií a následne sa choreografujú pohyby. Kroky žien sú drobné a ich pohyby rúk plynulé.

Haka, z Nového Zélandu

Haka sú obradné tance maorskej kultúry, ktoré sa predvádzajú v skupine s energickými pohybmi, dupotaním nôh a rytmicky skandovaným sprievodom. Tradične ich tancujú muži aj ženy pri rôznych spoločenských príležitostiach, ako je privítanie vzácnych hostí, uznanie veľkých úspechov alebo pripomenutie pohrebu. Haka sa populárne spája s prípravou na boj, no maorskí učenci odmietajú názor, že ide zvyčajne o bojové tance. Skupina predvádzajúca haku sa nazýva kapa haka.

Poi a ohnivé poi

Poi má pôvod u maorského národa na Novom Zélande, kde sa dodnes praktizuje. V maorčine môže slovo poi označovať fyzické predmety, ktoré tanečníci používajú, samotnú choreografiu alebo sprievodnú hudbu; poi zvyčajne predvádzajú ženy. Maorské poi existujú v dvoch formách: krátke, so šnúrkami dlhými od končekov prstov po zápästie, a dlhé, so šnúrkami dlhými od končekov prstov po rameno. Ako scénické umenie zahŕňa krúženie uviazaných závaží v rytmických a geometrických vzorcoch. Poi si odvtedy získalo obľubu aj v iných krajinách a jeho pomôcky možno vyhotoviť s rôznymi efektmi, napríklad s ohňom. Orlandská šou uvádza ohnivé poi medzi svojimi číslami. Tradične sa poi vyrábali z harakeke, novozélandského ľanu, a z raupō.

Siva, sasa a tanec s tlieskaním zo Samoy

Siva je tradičný samojský tanec a jeho ženská forma využíva jemné pohyby rúk a nôh v rytme hudby. Sasa je skupinový tanec predvádzaný v sede na rytmus bubnov a maulu'ulu je skupinový tanec, ktorý tancujú výlučne ženy. Faʻataupati, v angličtine nazývaný samojský tanec s tlieskaním, tradične predvádzajú muži, zvyčajne v skupine a bez hudobného sprievodu. Orlandskú šou uvádza samojská rodina z Nuʻuuli na ostrove Tutuila, takže ide o tradície najbližšie k jej domovu.

Taualuga, záverečný tanec Samoy

Taualuga je tradičný samojský tanec, považovaný za vrchol samojského scénického umenia a ťažisko kultúry. Jeho názov odkazuje na poslednú fázu stavby tradičného domu, keď sa upevní najvyšší krokva, a tak signalizuje dokončenie veľkej úlohy. Tanec je často veľkolepým finále večera zábavy. Tradične ho predvádza syn alebo dcéra náčelníka a Samojčania ho považujú za posvätný. Orlandský večer sa namiesto toho končí ohnivým nožom; taualuga je tu opísaná preto, lebo ukazuje, ako sa má samojský večer končiť. Často sa tancuje aj ako záverečné číslo na samojských svadobných hostinách.

Ohňový nôž, finále

Samojský tanec s ohňovým nožom, v Samoe nazývaný siva afi, je vyvrcholením orlandského večera. Prvé ohňové nože boli mačety omotané na oboch koncoch uterákmi, pričom stred čepele zostal odhalený. Uteráky sa zapália a tanečník krúti nožom počas akrobatických kúskov. Tanec vznikol z ailao, v ktorom samojský bojovník predvádzal svoje majstrovstvo s bojovým kyjom. Rodina stojaca za orlandskou šou pochádza z Nuʻuuli na ostrove Tutuila a organizátor opisuje tance naprieč ostrovmi ako postupné smerovanie k finále s ohňovým nožom. Samostatný sprievodca tancom s ohňovým nožom pokrýva, odkiaľ tento nástroj pochádza.

Čítajte ďalej: Tanec s ohnivým nožom a jeho samojské korene

Štyri veci, na ktoré si dať pozor

Niekoľko vodítok vám pomôže rozlíšiť jednotlivé tradície, keď na javisku nasledujú jedna po druhej. Žiadne z nich nie je pravidlom, pretože večer aranžuje organizátor a tance sa môžu predstavenie od predstavenia meniť, no každé z nich je znakom, ktorý zdroje vyzdvihujú ako typický pre danú tradíciu. Majte ich na pamäti, keď sa šou presúva z jedného ostrova na druhý, a rozdiely by sa mali stať ľahko počuteľnými a viditeľnými.

• Ruky: v hula ruky nesú slová piesne.
• Boky a bubny: tahitský ʻōteʻa je rýchly a vedený bubnami, bez spevu.
• Nehybnosť: v tonžskom lakalaka sa chodidlá takmer nehýbu a rozprávajú ramená.
• Hlasy: haka sa rytmicky vykrikuje a samojský tlieskací tanec nepotrebuje žiadny nástroj.
• Oheň: ohňové poi vychádza z maorskej umenia poi a ohňový nôž je samojský nástroj.

Poznámka o úcte a pre koho to nie je

Večerná šou s večerou zhŕňa živé tradície do niekoľkých minút každá a organizátor rozhoduje o tom, čo sa predvedie. Nie je to lekcia a nemôže nahradiť zážitok z tanca v jeho vlastnom prostredí, akým sú napríklad slávnostné príležitosti, pri ktorých sa tancuje lakalaka. Ak chcete hĺbku ktorejkoľvek tradície, začnite so zdrojmi nižšie. Večerná šou so sedením pojme len zlomok z každej tradície. Ak chcete večer so sedením, večerou, hudbou a ohňom, na to je táto šou určená.